wz
 
 

[Späť | Obnoviť | Dopredu]

Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250. Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1280x1024 pixelov.

Československý vlčiak

 
Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa službu v pohraničnej
stráži ČSSR. Krížením karpatského vlka a nemeckého ovčiaka mali vzniknúť odolné, vytrvalé a ostražité jedince strážiace západné hranice ČSSR. [1]
Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového
kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie tiež problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami. V rámci projektu sa tiež skúmali otázky
vytvárania podmienených reflexov, endogénna aktivita, sociálne chovanie a pod.
S realizáciou projektu sa začalo v roku 1957 a podieľali sa na ňom viaceré chovateľské stanice (ďalej len CHS):
CHS Libějovice, CHS Grabštejn a CHS Malacky: sledovali biologické otázky (ruja, párenie, brezivosť, početnosť vrhov, výchova a výcvik, endogénna aktivita psov, vlkov a ich krížencov v rôznych generáciách).
CHS Volary: pozorovala sociálne chovanie krížencov a ich prejavy.
CHS Karlovy Vary: sledovala vplyv výchovy na krížence umiestnené samostatne alebo spoločne so šteňatami nemeckého ovčiaka a vyhodnocovala rozdiely v ich chovaní.
CHS Cheb: skúmala rozdiely v proporciách krížencov a nemeckých ovčiakov.
CHS Bratislavskej brigády (Šamorín, neskôr Malacky): sledovala rozdiely medzi krížencami F1, F2 a ďalších generácií (písmenom F sa označovali jednotlivé generácie spätného kríženia na nemeckého ovčiaka, čiže na jedince s nižším podielom vlčej krvi). Neskôr vyhodnocovala výsledky vzájomného párenia krížencov rôznych generácií.

Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového háje. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami.
Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar.
Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchorech. K ďalšej plemenitbe boli použití pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky.
Už prvé krížence boli podrobované výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaraďované do služby, alebo ich predávali civilným chovateľom. V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.
V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm (Zväz pre spoluprácu s armádou), ktorý odmietol registráciu krížencov. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal a klub vznikol až v roku 1981, kedy sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľkých zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.

Vzhľad a povaha
Fena

Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka. Dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) /60 cm (fenky), horná hranica nie je stanovená. Telo československého vlčiaka má byť obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška: dĺžka).
Toto plemeno sa vyznačuje dlhými bedrovými aj hrudnými končatinami. Typické je žltosivé až strieborné sfarbenie so svetlou maskou. Srsť je hustá s rovnými chlpmi.
Československý vlčiak sa pohybuje klusom. Je to temperamentný a aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Toto plemeno je veľmi naviazané na svoju rodinu či svorku. V dnešnej plemenitbe sa tak ako aj v minulosti kladie veľký dôraz na jeho cvičiteľnosť.
Tým, že československý vlčiak vznikol krížením vlka so psom, prejavujú sa v jeho chovaní iné štruktúry chovania ako u iných plemien psov. Tieto krížence si zachovávajú anatomické prednosti vlka, vďaka ktorým dokáže vytrvalo bežať, prispôsobiť sa klimatickým podmienkam a dobre sa orientovať v teréne. Na druhej strane je československý vlčiak ťažšie vychovateľný, keďže rovnako ako vlk, ani toto plemeno nerobí nič zbytočne. Zásadne neopakuje činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť. Je tiež nevhodné cvičiť ho drilom ako je to zvykom u nemeckých ovčiakov, pretože ak nie je vlčiak motivovaný napríklad potravou, nemá dôvod cvik vykonať. Pre prácu s československým vlčiakom je potrebná dôsledná socializácia na človeka a dobrý vzťah s psovodom. Nie je to plemeno vhodné pre začínajúcich kynológov. http://sk.wikipedia.org/wiki/Československý_vlčiak


Otec sa dozvedel od kamarátov, že československý vlčiak u jedného ich známeho vyzabíjal všetku domácu hydinu čo mali vo dvore a teraz ho kŕmia iba posúvaním misky palicou bližšie k nemu, aby dočiahol na žrádlo, že sa k nemu nikto nemôže priblížiť, ak nechce riskovať napadnutie a následné  pohrýznutie. Domáci sa rozhodli, že ho musia dať utratiť, hoci to je čistokrvný pes a nádherný svojou stavbou tela a jeho držaním. Otec vtedy len tak pre zábavu uzavrel stávku s kamarátmi, že toho psa dovedie domov aj bez náhubku.

Zatelefonoval ich známemu, že by mal o psa záujem, nech ho nedajú utratiť, že si pre neho príde a odvedie ho domov.  Vlčiak bol z chovnej stanice, ktorého majiteľ získal neviem ako zo zväzarmovskej organizácie, kde mali vo výcviku psov. Bol asi vo vrhu nadpočetný pre výcvik a preto ho ten pán získal.

Stalo sa, otec k nim prišiel a videl psa na krátkej reťazi pri búde na dvore, najprv sa pozorovali, potom k nemu začal hovoriť o tom, že si ho odvedie a  bude jeho pánom, že je dobrý a veľmi pekný pes, poslušný... Čaďo počúval a hľadel priamo na otca, ktorý svoj zrak ale na neho nezaostril, hľadel na neho akoby spod okuliarov, či zboku... držiac v ruke obojok a pomaly sa k nemu približujúc hovoriac mu potichu nejaký príkaz. Prišiel k nemu, dal mu guľočku mäsa a povedal mu, že pôjdu preč vlakom aj autobusom domov. Pes na neho vyskočil a začal ho olizovať, otec mu dal obojok aj náhubok a odviedol ho preč z reťaze aj od búdy. Domáci neveriaco pozerali, ako sa pes k nemu tlačí a teší sa, pretože začal okolo otca poskakovať raz po štyroch, raz na zadných chtiac ho znovu a znovu olizovať. Samozrejme, že mu musel dať aj náhubok, keďže išli cestovať vlakom a autobusom, ale doma v dedine mu ho zložil a kamaráti videli na vlastné oči, že si psa vedie bez náhubku. Dokonca si s nimi posedel na drevenej lavičke pred domom a podebatoval  a pes mu ležal pri nohách nespustiac z neho svoje oči.

Po príchode domov nás predstavil Čaďovi menami a povedal mu, že sme rodina, ktorú bude strážiť a chrániť. To mu opakoval viac krát za sebou a keď povedal moje meno, tak doviedol Čaďa ku mne a povedal mu, aby ma očuchal a keď to urobil, tak mu povedal, že som jeho rodina. Čo som obdivovala bol fakt, že k Čaďovi hovoril ako k človeku a nie ako k podriadenému zvieraťu, ako sa bežne ľudia z dediny k psom chovali. Už samotné predstavovanie rodiny bolo ako u ľudí býva zvykom. Keď som sa ho pýtala, prečo nás predstavoval ako človeku a nie psovi, tak mi jednoducho povedal, že mu dáva najavo ku komu patrí a kto je členom jeho svorky.

Následne nasledoval tvrdý každodenný výcvik a pravidelný beh za alebo vedľa motorky, na ktorej otec jazdil a Čaďo bežal za ním. Aj to ho musel naučiť povelmi, ktoré mu dával rukou. Celý rok trval dril aj so zapožičaným rukávom na chytenie narušiteľa pozemku, kde sme žili, či v kukurici za dedinou, zemiakovom poli, v repe, obilí. Tým si Čaďo zapamätal slovo zlodej a povel, ktorý nasledoval k uvedenému slovu: "chyť ho!" Napokon strýc poľovník pomáhal otcovi pri výcviku, aby sa nebál streľby z pušky a na povel zaútočil na pytliaka. Takže si Čaďo zapamätal slovo pytliak a patriaci povel k nemu: "Zadrž ho!"  A samozrejme k výcviku patrilo aj hľadanie stopy podľa pachu, v tom mu pomáhali viacerí chalani z dediny.

Pred uvedeným výcvikom však bol základný výcvik, aby si Čaďo od nikoho nezobral žiadne žrádlo či maškrty ako salám, špekáčik a podobné  mäsité aj nemäsité jedlo. Kŕmený bol raz denne mäsom z bitúnku, ktoré mu kupoval raz týždenne a kde boli aj vnútornosti ako kusy pečienky, pľúc, ľadviniek a pod. Mäso mu zásadne varil a žral iba varené hovädzie a bravčové mäso, kde mu pridával rybí olej a kostnú múčku, občas aj surové vajcia od našich domácich sliepok i kozacie mlieko, či kukuričný šrot. Čaďo bol kusisko psa, vážil vyše 40 kilogramov v mladosti a neskôr takmer 50 kilogramov, keď vyrástol a bol starší. Statný pes!

Silný svalnatý pes a náš miláčik. Teda môj určite  a jednoznačne. Pri výcviku som pomáhala tak, ako mi otec hovoril a stala som sa srdcovou záležitosťou Čaďovou. Keď sa chcel hrať a maznať, tak za mnou dobehol ako vietor a poštuchával ma, pchal sa mi pyskom pod pazuchy, len aby som ho hladkala a aby sme sa pováľali po tráve. To miloval zo všetkého najviac, keď som ho preguľovala po tráve a hodila sa potom na zem, on priskočil a zvalil sa vedľa mňa s packami na mojom chrbte alebo hrudi, záležalo, či som bola na zemi hore bruchom alebo na chrbte. Napokon som sa pustila do behu a on celý šťastný poskakoval okolo mňa a samozrejme, vždy ma predbehol, sadol a čakal na mňa, kým k nemu nedobehnem. Tieto hry mal najradšej.

Okrem toho otec ho vycvičil ako strážcu stáda kôz. Brala som ho so sebou, keď som pásla našu kozu a tam boli aj ďalší s ich kozičkami, takže bolo celé stádo kôz z dediny. Čaďo zavracal moju kozu a pritom zavracal aj ostatné, keď chceli zabehnúť do obilia,  repy či kapusty, čo mali na svojich záhumienkach nasadené družstevníčky. Veselé bolo, keď za mnou chodil môj manžel na rande, tak samozrejme na lúku pri háji či v háji, kde som pásla kozu a Čaďo nás strážil. Otec Čaďovi povedal, že môj "frajer" patrí do rodiny a tak Čaďo s vrtiacim chvostom vítal  môjho budúceho manžela ako domáceho a nie cudzieho človeka.  Takže výraz rodina bol pre Čaďa smerodajný príkaz nehrýzť a prijať do svorky.

Zaujímavosťou bolo, že Čaďo chodil aj do obchodu na nákupy a aj do krčmy na cigary otcovi a že rozpoznal všetko domáce náradie s ktorým otec pracoval v záhrade a keď ho poslal, aby mu priniesol motyku, tak priniesol motyku, keď prikázal, aby mu priniesol hrable, tak to boli hrable a nie motyka, nikdy sa nepomýlil a zakaždým doniesol to, čo mu otec prikázal. Najradšej mu nosil klobúk a cigary so zápalkami, to sa vždy veľmi tešil, keď mu dal príkaz k prineseniu týchto vecí, zakaždým mu po prinesení uvedených vecí najprv pohádzal polienko dreva a Čaďo mu ho prinášal ku klobúku veselo poskakujúc a poštekávajúc. Klobúk s cigarami Amaskami, či Portorikami  a zápalkami bol pre Čaďa signál, že bude aj hádzanie polienka dreva.

Z vycvičeného psa sa stal strážny pes družstevných lánov ako aj ovocia popri cestách smerom do obce Prašice a Tvrdomestice, kde robil otec strážnika, hlavne keď dozrievali prvé čerešne a jablká a ľudia boli ako nenažranci (ako sú aj dnes)  chceli oberať vo veľkom do bedničiek a predávať na strednom Slovensku, kde ešte ovocie nebolo zrelé. Tým, ktorí si obrali do sáčka na koláč neurobil nič, no akonáhle boli nenažranci, Čaďo úradoval a nedovolil im zísť dolu zo stromu, kým môj otec neprišiel a nezískal ich údaje, ktoré následne nahlásili majitelia ovocných stromov polícii. Tam bol Čaďo totálne preverený, že si nevezme nič do pysku od cudzích ľudí, okolo nehe bolo nahádzané vždy plno salámy, klobások, chleba  a kedečoho... no bez šance, Čaďo si nikdy nič nevzal od cudzích ľudí, jedol len doma zo svojej misky.

Keďže pre Čaďa nebol problém preskočiť takmer dvojmetrový plot, veľa času zabralo cvičenie, aby neušiel mimo svojho teritória bez dovolenia vodcu svorky, teda otca. Otec bol vodca svorky a Čaďo ho tak aj bral a podriadil sa jeho vedeniu s plnou dôverou. Občas sa stalo, že preskočil plot a išiel do dediny "na špacír" bez dovolenia a tak nebolo porady, museli sme zaviesť drôtiky ponad plot pod slabým prúdom aj keď sa to javí ako nehumánne, no svoj účel to splnilo, po 3 raze už Čaďo viac neskúšal preskakovať plot a utekať z domu, ku tomu bolo kopu láskavého dohovárania zo strany otca, že nesmie preskakovať plot, že to je zlé a len mu to zbytočne ubližuje. Takýmto štýlom odučil Čaďa aj od toho, aby mal chuť chytať pobehujúce sliepky, kačice a husi s morkami po dvore. Ku tomu aj zajace, ktoré sa pásli na tráve v menšej ohrade na dvore. Dokonca sa stala taká vec, že v čase, keď napadal prvý sneh a z kurína, kde bola samica s mladými zajacmi, tie vypadli dolu na zem a určite by boli primrzli do rána, nebyť Čaďa, on ich mal medzi prednými labkami a zahrieval ich, kým sme nevstali ráno hore a nenašli ho pri kuríne. To bol pes, ktorý predošlému pánikovi vyzabíjal všetku hydinu na dvore a urobil hotový masaker a teraz zachránil malé zajačiky pred zamrznutím rovno pri kuríne.

Do nášho dvora nesmel nikto prísť bez ohlásenia a dovolenia, bol neohrozeným strážcom. A všetci z dediny to vedeli. Napríklad, ak šiel Čaďo do obchodu či do krčmy na cigare otcovi, tak sa vonkoncom nezastavil pri žiadnom psovi, ktorý do neho dorážal a vyštekával, bežal celou cestou tam, kam ho otec poslal a takisto späť.  Aj tomu predchádzal tvrdý výcvik tak, ako keď ho otec učil, aby nebežal za poľnými zajacmi či srnami bez rozkazu, keď s ním behal po poľných cestách. Bol vrcholne disciplinovaný, až na neuverenie. Manžel dodnes hovorí, že takého Poriadneho, Prítulného a Poctivého "Pána Psa" odvtedy nevidel a nestretol a veru ani ja nie.

Čaďo sa stal členom našej rodiny a každý z rodiny s ním hovoril ako s človekom a nie podriadeným psom, zvieraťom. Vydala som sa a odišla z domu do bydliska manžela a ako mi rodiča hovorili, Čaďo smútil za mnou a odmietal jesť. Tak som prišla domov a dohovárala mu, že sa nedá nič robiť, že občas prídem za ním, no musí jesť, aby bol stále môj dobrý a pekný Čaďulko.  (To isté urobila aj kozička, dokonca prestala dojiť, až som si ju musela vziať k sebe, bola by zdochla od hladu a smútku u rodičov, bola na mňa ešte viac citovo naviazaná ako Čaďo. Rodičia mi hovorili, že koza za mnou takmer denne plače a stále bľačí za mnou.) Pri odchode som mu ešte pri bráničke prízvukovala, že určite zase prídem, no on musí jesť, aby sa toho dožil. Slovo "prídem" bolo dôležité a musel ho počuť odomňa a nie od iných. Potom už jedol, hoci posedával pri bráničke a čakal ma tam každý deň aspoň hodinu pravidelne v čase, kedy som odišla od nich.

Po roku,  sa s ním zoznámil aj náš prvý syn a napokon o tri roky neskôr aj dvojčence, ktoré naučil chodiť. Ešte nemali rok, keď sme išli s manželom na dovolenku do Čiech a na týždeň si dvojčence vzali rodičia k sebe varovať ich. Dvojčence sa vešali na Čaďa a on chodil s nimi po dvore. Keď niektorý spadol na zadok, Čaďo zostal stáť a malý sa zachytil o chvost či srsť a zdvihol sa k nemu... rodičia nám to opisovali, akú mali perfektnú zábavu s nimi, že sa tak dlho nenasmiali, až po týždni dvojčence už vedeli chodiť aj samé a vítali nás z dovolenky už na svojich nohách cupitaním smerom ku nám. Čaďo teda robil aj pestúna sprievodcu mojim synom, ich prvých samostatných krokov po matičke zemi. Aj som sa mu patrične poďakovala a vyváľala som sa s ním po tráve, ako sme sa váľali spolu od detstva a vyobjímala ho do sýtosti.

Náš Čaďo, okrem hovorenia, vedel všetko čo sa naučil, keďže sme to denne opakovali a bol plne socializovaný,  rozumel takmer všetkému čo sme mu hovorili. Cítil, že je medzi svojimi a že ho doma máme veľmi radi a všetci členovia rodiny bez rozdielu. Opísala som v krátkosti svoje skúsenosti a zážitky s ostrým strážnym psom, československým vlčiakom. Keď ho dal otec utratiť,  tak vážil 45 kilogramov a to predtým schudol zo svojej normálnej zdravej váhy. Bola som sa s ním rozlúčiť a tak nebol sám a preplakala som mnohé dni aj noci za ním. Bol po Rexovi mojim najvernejším kamarátom-priateľom, ochrancom, akého som v živote mala.

Takýto prístup mám aj k psíkovi, resp.fenke, ktorú máme teraz doma, k našej Mikinke.  Je členom rodiny a pritom "fúzači" sú ostré psíky, no Mikinka, je totálne mierumilovná a dokonca je z nej "Pani byťáčka". Aj keď je búda na dvore, nikdy v nej nebola a nespala, býva s nami v dome a spí na svojom kresle.
Bohužiaľ, mám len jednu fotku nekvalitnú, fotený je pod stolom... Vtedy sa nefotilo ako dnes s digitálnymi fotoaparátmi.

Moje
webové stránky
 
Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Viktorian http://viktorian.wz.sk

 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Olympionik:
http://olympionikholub.wz.sk
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.wz.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

Späť| Obnoviť |